Dávanie

Vždy sa mi lepšie písalo pre niekoho … keď som písal básničku, tak pre konkrétnu osobu to išlo ľahúčko ako po masle. S piesňou to isté, keď som si predstavil auditórium, skupinu ľudí, pre ktorých pieseň má byť napísaná, tak to išlo samé od seba, prišiel celý koncert.

Prišiel som na to tajomstvo. Toto tajomstvo sa volá dávanie. Keď dávame konkrétnemu človeku, či bytosti, naše vnímanie sa zostrí. Ak je v nás bezpodmienečné „jadro“, tá láskavá studnica, ktorá nikdy nevyschne a nemusíme si toho byť vedomí, nesieme si to z večnosti, potom dávanie je pre nás rozkošou, je počiatkom extázy, závanom nekonečnosti, dotykom Pravdy.

Dávanie je Matkou Vesmíru. A my sme jej deti, ktoré načierajú z jej nekonečných darov, nachádzajúci v úlomkoch Jej veľkého Dávania, naplnenie.

To, po čom naozaj, naozaj túži duša, je naplnenie. Duša pozná zázraky ukryté na krídlach éteru, skrývajúce sa v atómoch priestoru vôkol nás. Je to tajomstvo bezodnej studničky. Dáš bez očakávania vrátenia daru a tvoja voda sa doplní čerstvým pramienkom z nekonečnej siete, či žíl, svetových vôd. Dávanie je pre studničku extáza radosti a šťastia. Dávanie je pre obsypanú jabloň vytrženie a spokojnosť.

Tento kolobeh je večný – dávame, pokojní a čistí a zároveň dostávame … Avšak i toto je stupienok ku ďalšiemu uvedomeniu. Nakoniec zostane len existencia dávania, samotná existencia bezpodmienečného dávania a prijímania životodarnej energie, ako slnko, či kvet. Vstúpime do inej existencie, je to ako slovo „byť“ a „jestvovať“, avšak stratí sa to strašidelné „prázdno“, ktoré je do posledného kúska vyplnené životodarným princípom, pulzujúcim prekrásnym životom … Avšak i tieto slová nevystihujú samotné naplnenie … pretože jeden atribút zahrňuje v naplnení i svoj protiklad, preto pulzuje i nepulzuje, teplo i zima … i tieto slová však nevystihnú vyjadrenie naplnenia, lebo naznačujú rozdvojenie.

Čo však môže vystihnúť naplnenie, je existencia krásy a lásky. Každá ľudská duša naozaj a naozaj túži po naplnení v existencii krásy a lásky ako jediné, ktoré prinášajú impulz, smerovanie pre všetky ostatné duše, ku konečnému naplneniu, prináša vďačnosť a nadchnutie sa dielom Prapočiatku. Pretože duša popri svojom naplnení si nepraje nič iného, len aby podobné naplnenie bolo dopriate všetkým ostatným dušiam. Súcit preto určí našu najjemnejšiu hranicu. Bez ostatných duší nemá úplnosť v našom šťastí význam. Preto azda: existencia v kráse, láske a súcite … všetko ostatné je prejavom tejto nádhernej naplnenej čaše človeka.

Avšak láska, ako najhlbší život vie, ako sa prejaviť. Niekedy prehovorí, niekedy zostane nemá, niekde pohladí, niekde ťukne palicou po čele. Láska je len láskou.  Láska je existencia, vyplňujúca priestor. Je vyplnením sveta.

Preto sa napĺňajme v nej, a nikdy nezostaneme sami a nezostaneme prázdni.

Alegória

Keď sedíme na povale a je tam tma, tak sa snažíme otvoriť strešné okno. A v tom lúči ( závisí od stupňa otvorenia) je vidieť veľký kontrast svetla i tmy a tak isto je vidieť zrnká prachu, ktoré sa pohybujú v tisícoch v lúči svetla. Aj „práca na sebe“ by sa mala podobať na otvorenie okna o vystavenie seba lúčom slnka. Mnohokrát, neotvoríme okno, s obavou aby nás neoslepilo svetlo a snažíme sa získať vedomosti o udalostiach a procesoch prebiehajúcich vôkol a vo vnútri nás prijímajúc poznanie šera, či tmy, považujúc ho za svetlo. Stále hľadáme čosi, čo je vonkajšie a premenlivé, čo vplýva na každého ináč, čo je dočasné. Keď sa nám však podarí uvidieť svetlo prechádzajúce už len štrbinkou pootvoreného okna, pocítime odrazu rozdiel medzi šerom a lúčom svetla. Teda proces „hľadania“ má byť opačný, najprv sa usilovať otvoriť okno, dvere, nechať sa zmáčať lúčom slnka, učiť sa vnímať túto esenciu, tento princíp, ktorý naplňuje všetky veci a neveci, ktorý osvetľuje priestor ľudskej povahy teplým a jasným svetlom. Čiže jeden z cieľov nie je najprv vedieť a poznať hlavou, ale najprv byť, postaviť katedrálu krásy v sebe, potom príde ostatné poznanie, prirodzene a samo. Udalosti sú otvorené a nič nie je zatajené. Čo si človek praje, to sa dozvie. Celá klenotnica Prírody je mu otvorená. Najprv však sa stať … byť tým všeobjímajúcim srdcom a potom príde poznanie.

Svet lásky je veľmi blízko

Celý článok v záhlaví hlavnej stránky.

Svet lásky je veľmi blízko.pdf

Pred ďalším Úsvitom

Áno, my sa tam skutočne nachádzame… S určitosťou,  sa nachádzame na prahu vznešeného Sveta, so zmenou vibrácií a úplnou zmenou kvality života na Planéte Zem.  Všetky plány, budúcnosti, žijú vo Vesmíre a hľadajú spriaznené prístroje mysle a sŕdc, schopné previesť impulzy do okolitej reality.

Žijeme krásne a na tenkej nitke, ako povrazolezec na lane natiahnutom medzi dvoma vrchmi. Nepozerajme dolu, hrozí závrat, nepozerajme hore, hrozí, že nestúpime s ďalším krokom na lano.

Všetko závisí od náhľadu na skutočnosť, realitu budúcna tvoríme mysľou a srdcom, pri prevádzaní prislúchajúcich a pre nás súhlasných energií zo spriaznených informačných polí. Realitu budúcnosti tvoríme ďalším a ďalším krokom po lane fyzického života s úchvatnou rovnováhou a pokojom lezca.

Učenia Východu vtedy radia na otázku: „Ako prejsť životom?“, – „Rýchlo, opatrne a krásne“…-

Zmysel má zdokonaľovanie, nadľahčenie, umenie Svetla vo všetkých oblastiach života.

Umenie života a cností. Kto pôjde touto šľachetnou, nádhernou cestou ?

Domov dôjdu tí z nás, ktorí, so sebou prinesú najmenší náklad. Biela Vzducholoď, ľahká ako pierko, stúpa nahor, ku Oblakom novej Zeme.

Uskutočnenie krásy

Trošku na odľahčenie o zložitých ezoterických náukách a komplikovaných pojmoch a nekonečných dimenziách …

… Stretol som Pragénia, sedel ako obrovská Bytosť pred svojimi žiakmi a prehováral k nim o formule  stvorenia v už zabudnutom jazyku Ti-ka. Sadol som Mu do obrovského Ucha, načúval som Mu a hral som jemnú a smutnú pieseň, uspávanku dávnej Stvoriteľky, ale nakoniec som pocítil k Nemu veľký súcit, obrovský a stíchol som. Potom som vyletel do 12. vesmíru, tam som tiež hovoril s priateľskými Veľkými bytosťami, niekde som však videl ich závoje so škvrnami a pri pohľade na mňa menili farbu a ich tvár sa stiahla ako obrovské vesmírne Ulitníky, sama do seba, potom som prešiel do 23. vesmíru, tam som videl nádherné Stvorenia, ktoré len pohľadom tvorili rieky Planét, z ich očí prýštili Galaxie, potom som videl 33. vesmír a v ňom Bytosti s menami, ktoré zneli ako búrka a smršť, ich ruky napínali tetivy obrovských vesmírnych lukov a mierili na vesmíry v iných dimenziách, hovoril som s nimi v jazyku Ahya-h, čo je jazyk sladkých dávnych svetov, ale len mlčali a upierali svoje Zraky na tetivy a Vesmíry pod nimi. Potom som prešiel do 75. Vesmíru, cestou som míňal rozpadajúce sa svety, umierajúce vesmíry v čudesných tlmených farbách a videl som najkrajšie vesmíry, ktoré kvitli ako najpôvabnejší jarný sad s kvetmi nepoznaných farieb, unášajúcimi bytosť do vytrženia. Uvidel som však, že moja cesta nemá konca.

Vtedy sa pred mnou objavili tri obrovské prekrásne vznešené Ženy. Volali sa Nové Doby a každá mi dvorila sladkým hlasom. Jedna mi sľúbila najväčšie vnútorné možnosti, sily čo predčia svet v poznaní, druhá mi sľúbila najvyššie vytrženie, extázu Boha v Jeho Najvyššom Pojatí, splynutie s Jeho Podstatou a nekonečnú šírku Vedomia, tretia mi ponúkla najjemnejšiu podstatu, schopnosť tvoriť neobmedzené vesmíry, byť pravou Rukou Stvoriteľa všetkých Stvoriteľov a do jednej hlásky vložiť celé svety.

Ja som sa však otočil, vrátil som sa domov a sadol som si pod čerešňu v záhrade. A vánok sa mi chvíľu roztopašne smial, potom úctivo stíchol, lebo videl, že ma to môže vyrušiť. A ja som tam sedel. Bol som sám so sebou, nezávislý, vietor sa ihral s mojimi vlasmi, vôňa záhrady hladila moje myšlienky, ktoré sa pomaly upokojili a stíchli. Utíchli, ako utícha hladina večerného jazera, rozplynúc sa v nekonečnosti večernej oblohy.

A halúzka stromu sa nebadane pohla, steblo trávy sa pôvabne nahlo pod poryvom vánku a v diaľke sa smiali akýsi ľudia …  a ten Svet vytryskol z môjho srdca …

Zápas o svet ľudí

Niektorí hovoria, že ONI víťazia … ONI skutočne víťazia?

Dnes som videl v metre asi šesťročné dievčatko, ako čítalo zaujato rozprávku svojmu mladšiemu bratovi, videl som pani, ako zdvihla babičke spadnutú bankovku,  videl som ako padá hlava od únavy peknému (v duši a tele) dievčaťu, videl som ako sa žena ponúkla, že ponesie ťažkú tašku staršej pani, videl som muža, ako hral dušou a husľami Vivaldiho leto, videl som dievča, ktoré čítalo sms a usmievalo sa a bola šťastná, videl som dievča, ktoré nevidelo na jedno oko, slzy jej stekali po tvári a zastavovali sa pri nej ľudia a pomohli jej. Vtedy slzy stekali po mojej duši.

To všetko sa dialo v obrovskom hluku, chaose, zmätku, popoludňajšieho metra jedného veľkomesta.

Zápas o svet ľudí sa odohráva priamo pred našimi očami.

My ľudia, oproti strojom, bojujeme malé vnútorné bitvy v každom okamžiku. V tom je naša sila. Súčet týchto neviditeľných bitiev je obrovský a rozhodujúci. Na maličkostiach je postavený svet. Spravodlivosť sveta, meria hodnotu maličkostí. Aj neustály prítok viditeľných zvrhlostí neznamená súčet vnútorného sveta ľudstva. Našťastie. Má potenciál vytvoriť precedens u pasívnej vzorky ľudstva. Má potenciál ohrubovať ľudí natoľko, až nebudú schopní konať významné maličkosti.

Pamätáme sa však na toto: „ … čo len jeden spravodlivý bude v meste …“ Pokiaľ si vieme predstaviť najlepšiu ľudskú spravodlivosť, povýšiť ju ešte tisíckrát nepredstaviteľnou spravodlivosťou, tak potom sa priblížime k pojmu aktuálna spravodlivosť lásky. Aj pre jednu, aj pre druhú stranu.

Krásne vnútro ľudí, prosím, objavuj sa, objavuj sa v maličkostiach!

Umenie a jeho nástroj

Telo je hudobný nástroj, bez neho nemožno zahrať melódiu a bez správne naladených strún, nemožno   zahrať nádherný akord. Telo je prostriedok Umenia.

A odrazu si uvedomíme, že nás obklopujú formy umenia. Každú činnosť môžeme priviesť v dokonalosť umenia. Či už umenie písma, umenie reči, umenie myslenia, umenie celkového bytia, zahrňujúce umenie tela, umenie chôdze, umenie gest ruky … Umenie napĺňa náš život a stáva odpoveďou na volanie Milovaného. Milovaná v nás sa spája so svojim Milým prostredníctvom umenia. Hudba zaznie priestorom, podivné akordy a harmónie, rozzvučiac naše bunky spevom sviežich pukov listov, roznesú krok po kroku po tele, po energetických telách uvoľnenie, voľnosť, ticho, pokoj a harmóniu.

A nosné dierky sa odrazu voľne rozšíria, nozdry plne vdychujú vzduch so životodarnou pránou ako všeliekom.

Odrazu sa nám odkryjú cnosti. Zatúžime vnášať cnosti do života, pocítime potrebu byť vznešenými, krásnymi, naslúchajúc tejto neodolateľnej hudbe v našom vnútri, zjemnenom umením. Umenie a Cnosti sú prekrásni utváratelia fyzického života.

Spomeňme si na prastarú múdrosť čínskych, indických, perzských, arabských majstrov. Na keltské vône, na druidské slnko. A na okrúhly stôl Artušových rytierov. Všetci naznačovali to isté.

To je tak, keď srdce otvára náš život. Náš život, fyzický, každodenný sa mení na Umenie. Umenie nadhľadu a zároveň pochopenia. Umenie dávnych časov, rozochvievajúcu bytosť vo veľkej jedinej túžbe splynúť s pravým Poznaním. Priniesť ho pre Zem. Priniesť ho pre najmenší kamienok. Tú krásu, to umenie, si ten kamienok, tá rastlinka, ten kraj, tá Zem zaslúži.

A odrazu si uvedomíme svoje poslanie. Poslanie Krásy a Umenia. Umenia cností a krásy. Vznešenosti a šľachetnosti. Rytieri, králi, povznesení umelci, obyčajní rybári a remeselníci, kráľovné, milujúce sestry, cnostné kňažné, múdre liečiteľky, objavujú sa v každodennom živote. A v živote sa utvára zázrak. Zo storočí a tisícročí sa sem zišli prekrásni ľudia.

Tu je kvet Jednoty. Tu je nežný lotos vesmíru. Tu je krása a umenie. Toto všetko otvorilo srdce. A odrazu sme zdravší a zdravší, lebo sme sa primkli ku životodarnej Rieke, ku Prúdu. A naša jediná túžba, unáša nás ku jedinému bodu, zmyslu, naplneniu, porozumeniu v našom živote. Ku splynutiu s touto prekrásnou vše-Riekou.

Helena I. Rerichová – Na prahu Nového Sveta, I.časť

Celý článok v záhlaví hlavnej stránky.

na-prahu-noveho-sveta-h-rerich-i-cast1 – pdf.

Človek a ohnivé energie

Jednoducho popísané, predstavme si nasledovné. Energie, ktoré prichádzajú z Kozmu majú ohnivý charakter, akoby sa počet priestorových ohníkov (zábleskov Prapôvodného), ktoré k nám prichádzajú z Kozmu exponenciálne zväčšoval a ich koncentrácia v okolitom priestore sa po skokoch zvyšuje. Ohne, Záblesky, Lúče, Energie majú ohnivý charakter, sú to vyššie jemné energie, prenikajúce všetkým hrubším, teda atmosférou, fyzickými telami, jemnými telami …

Zvyšovanie koncentrácie ohnivej energie, daný aktuálnym a jedinečným stavom v Kozme, nasycuje priestor, doslovne napĺňa okolité priestranstvo Ohňom a zvyšuje konštruktívny energetický potenciál okolitého priestoru.

Ohnivé energie priestoru sú svojou podstatou prejavené vyššie jemné energie, veľmi blízke Prapôvodnému zdroju, nasýtené Prapôvodnou Iskrou, Ohňom Stvoriteľa, Božou tvorivou Iskrou, zábleskom Prapôvodného Života, nasýteným rovnováhou dvoch Prapôvodných Počiatkov (Homme et Femme).

Ohnivé energie priestranstva majú svoju vibráciu, vlnovú dĺžku, rotáciu. Zvyšujúc nasýtenie priestoru, Energie vplývajú na celý život na Zemi, na flóru, faunu, človeka, národy, krajiny. Týkajú sa osobného života aj toho najnevedomejšieho človeka. Tieto energie nasycujúce priestor, aktuálne vytvárajú tzv. koridor evolúcie, prechod jednej rasy v druhú, jednej doby v druhú. Tým sú dané najpriaznivejšie podmienky pre zosúladenie sa s vyšším prejavmi Prapôvodného Počiatku.

Pretože Vesmír je inteligentné Vedomie aj tieto Energie sú inteligentné a predstavujú vo svojej podstate Osnovu (základ) vedomia všetkých bytostí, prejavených na nižších stupňoch pod týmto Energiami, ako Ohnivé Prejavenia Prapôvodného Počiatku. Pre nás to znamená, že i my máme v sebe časticu týchto Ohnivých energií, pretože sme kedysi vyšli z rovnakého Zdroja – zo Slnka Sĺnka, Zo Srdca Vesmíru.

Svojim konaním však, po nespočetné životy, sme my ľudia zabudli na túto zhodu, na tento energetický súlad a životodarnú Osnovu a vlastným rozhodnutím (nesledujúc teraz príčinu tohto rozhodnutia) sme sa vydali cestou poznania „Stromu života“, čo je poznávanie diferenciácie Prapôvodnej ohnivej osnovy – poznávanie tzv. dobra a zla. Keďže všetko je energia, dobro i zlo, ako zámery vznikajúce v človeku, sú energie. S opačnými vibráciami, rotáciami v priestore, s opačnou príťažlivosťou ku „svojim“ Zdrojom.

Aktuálna doba, ako koridor evolúcie, nastavuje všetkým bytostiam na Zemi zrkadlo. Jednoducho, energeticky je neustále vyslovované: „Znieš (súzvučíš) so svojou Prapôvodnou Osnovou?“, hoci samotné ohnivé energie sú nezávislé a nenadŕžajú nikomu, takto sa prejavujú pre nás, ľudské bytosti. Táto energetická otázka je pre nás čoraz silnejšia, v zmysle neustáleho zvyšovania nasycovania priestoru Prapôvodnými ohnivými energiami až do úplného nasýtenia.

Od človeka sa očakáva odpoveď áno, alebo nie. „Áno chcem súznieť so svojou Osnovou, so svojim Prapôvodným Počiatkom, alebo ani nie.“ Toto je to povestné áno a nie, povestný posledný súd. Povestné navrátenie strateného syna, alebo povestná vzbura a popretie svojho Počiatku.

Ak vysloví človek áno, úprimne, celou bytosťou, Prapôvodné ohnivé energie postupne zjemňujú, v spolupráci s týmto človekom, jeho energetiku, nalaďujúc postupne ako mnohostrunný nástroj všetky bunky, atď… všetky telá človeka, smerom ku celostnému energetickému systému spôsobilému znášať zvyšujúci sa energetický potenciál priestoru, v zmysle nasycovania prapôvodnými Ohnivými energiami, smerom ku úplnému pretvoreniu energetiky človeka do úplného, celostného súladu s týmito Energiami. Človek mohol toto „áno“ vysloviť už dávno pred storočiami a v súčasnosti je proces dokončenia, uskutočnenia samovoľný a prirodzený.

Na tejto úrovni dochádza ku stretu starých a nových energií, starých nánosov storočí, ktoré prebývajú na energetických telách človeka. Odstraňovanie, alebo odpor týchto energií Novým vzbudzuje na fyzickom tele fyzické bolesti, prípadne, na jemnejších telách vzbudzuje psychické prežívania v nepríjemných pocitoch, smútku, depresiách, atď. Všetky nesúlady vznikajú na jemnejších úrovniach energií, potom sa prejaviac na fyzickom tele.

Všetko je však v rukách človeka. Môže pomôcť procesu uskutočňovania už porozumením toho, čo sa deje. Môže pomôcť očistnému procesu vlastnou disciplínou, snahou o etické prerodenie, založené na zákonoch kozmu, spolu s princípom vlastným Matke života, milujúcej a dávajúcej život. Princíp Ohňa je totožný s čistotou, nevinnosťou, krásou, cnosťami, nádherou ľudskej bytosti, preto vedomé ( i nevedomé) uskutočnenie týchto vlastností urýchľuje i skracuje proces pretvárania.

Už uvedomenie, čo sa deje a snaha zmeniť sa, spúšťa v človeku proces uskutočnenia.

Pretvorenie na Prapôvodnú osnovu ohnivých energií má mnoho úrovní  a ľudia môžu prejsť týmto procesom úplne vedome, menej vedome, alebo nevedome. Všetko závisí od skúseností, možností, predurčeností, úloh. Lineárne pojímanie získavania nejakých síl alebo výnimočných schopností sa zmení na „stupeň“, či hĺbku uskutočnenia, úplnej vnútornej zmeny, vnútorného stavu. Kvantita sa zmení na kvalitu. To, čím človek je, akými kvalitami žije, to rozhodne. Ohnivé energie prejdú prejavením očisty všetkého na Zemi

Bytosti, ktoré nerozvíjali svoj potenciál smerom ku prichádzajúcim Energiám vytvárajú čoraz väčšiu energetickú diferenciáciu, viď v búrke rozdiel teplý a studený vzduch, a v určitom momente nastane nebezpečenstvo výboja – vyrovnania napätí, prejavené do vzbĺknutia, sebazničenia. Toto je možný scenár, pokiaľ ľudia nevrátia svoj energetický systém do súladu s Prapôvodnou Osnovou, ktorej prichádzajúce reálne kozmické energie sú súčasťou.

Tu je dôležité vidieť narastajúcu diferenciáciu energií medzi starým a Novým nie výhradne v deštruktívnom charaktere. Vždy existujú v jednej a tej istej udalosti, procese, počiatky obidvoch charakterov, ako deštruktívny, tak aj konštruktívny. Našou úlohou je nájsť možnosti a príležitosti vo všetkých prebiehajúcich ťažkostiach, pochopiť ich ako príležitosť ku rozvoju, ku rozšíreniu poznania. Inými slovami zvíťaziť nad polarizáciou okolitých udalostí a procesov, zvíťaziť na ich neustálou diferenciáciou, zahrnúť oba prejavy pod jedno náručie pochopenia, uvedomenia a vnútornej krásy. Tomu sa hovorí duchovné víťazstvo.

Zdrojom ohnivých energií, totožných s tými, ktoré nasycujú okolitý priestor v životodarných a očistných procesoch, je ľudské srdce, jeho energetické centrum Anahata, srdečná čakra. Tu sa spája hmotný svet s duchovným, tu prebieha syntéza hmotných a duchovných procesov, syntéza protikladov a v neposlednom rade, najvýznamnejšie, spojenie s ochranou a veľkou silou svetov na ohnivých energiách a kozmických zákonoch znejúcich. Svety Srdca a Múdrosti. Tu je počiatok zosúladenia sa s ohnivými energiami a počiatok procesu vnútornej premeny. Inteligentné Energie, pôsobiace prostredníctvom otvoreného srdca realizujú pretvorenie, postupný a samovoľný proces utvrdenia ohnivých energií v organizme človeka, za asistencie duše človeka a blízkych bytostí, či Bytosti z vyššieho Sveta.

V súčasnosti je človek volaný ku zodpovednosti. Za seba a za Planétu. Každá myšlienka dobra, krásy, spája pozemské kontinuum s vyššími prejavmi ohnivej energie. Zosúlaďuje plán človeka s plánom Vesmíru. Harmonizuje sa okolie takéhoto človeka. Prebieha nespočetne veľa rovnovážnych a harmonizačných procesov. Vyrovnávajú sa možné deštruktívne predpoklady budúcich prejavení a zakladajú sa lepšie možnosti. Harmónia, rovnováha, vytvorená celostným organizmom človeka je nesmierne významná v aktuálnych procesoch veľkého energetického tlaku a diferenciácie. Srdce, jeho energie a jeho súlad vnáša (prostredníctvom nášho celostného energetického organizmu) upokojenie prvkom priestoru, ohnivé energie nachádzajú v nás vyváženie činnosti prvkov a procesov v informačných poliach. Uskutočníme Prapôvodnú osnovu a Vesmír vydýchne radosťou. To všetko sa deje prostým jednoduchým otvoreným Srdcom a rozhodnutím. Alebo, inými slovami, vykročením a ponorením sa do nevinnosti a nádhery ľudskej bytosti.

Ochraňujme život … (Úryvok z listu)

Pripájam úryvok jedného listu, ktorý som dostal koncom zimy od blízkeho človeka, ktorý strávil niekoľko dní v malom mestečku blízko Moskvy, ponorenom v brezových a borovicových lesoch. Tento list ma veľmi vnútorne pohol, pretože je to autentická výpoveď jednej citlivej duše a znie s aktuálnymi problémami našej (časti) Európy. List vznikol ako uvedomenie si protikladu aktuálnej energetickej situácie v Rusku a (nielen) v našej časti Európy.

Je to jemná básnická duša, preto aj precítenia sú poetické … Tu je ten list:

… Dovoľ, aby som ti oznámil neobyčajne veľkú pravdu. Obrovskú významnú vec. Žijeme v lži. v obrovskej poľutovaniahodnej lži. Žijeme v umelom živote, uzatvorenej nádobe, podobajúcej sa na umelý odchov, doslovne však sa rovnajúcej  „život zabraňujúcemu“ živočíchovi.

Drahý, prekrásny Bože, pomôž mi prosím udržať toto poznanie, toto rozjasnenie, bolesť a zároveň šťastie, uvedomenie a porozumenie aktuálneho stavu Európy, stredu Európy. Tlačia na nás, obzvlášť na nás, viem to úplne jasne, je to zámer, úplne presne je jasné, že nám vytvárajú umelé podmienky.

Chýba nám šírka niekto nám vzal šírku, chýba nám úplný nádych, slobodné naplnenie hrude, prekrásny tep života, rátajúci sa ďalším a ďalším tlkotom srdca, akoby sa oplatilo odovzdávať život životu, kedy je všetko v poriadku, tak to má byť a my máme nad sebou širokú oblohu. V akej obrovskej lži žijeme! Držia nás v umelom živote, ničia nám najlepšie myšlienky, najlepšie túžby, najkrajšie odovzdania, umelo nás potlačujú, utláčajú, umelo nás držia v limitných hraniciach, umelo nás stláčajú dolu, umelo nás udržiavajú v klamstve, to klamstvo je vytvárané umelo. Klamú naše deti, nemôžu sa rozvíjať slobodne, nemôžu dýchať slobodný vzduch

Toto je stav nášho kontinua Európy. Nášho stiesneného priestoru. Nášho umelo stlačeného priestoru.

Srdce prosím ochraňuj nás. Prosím rozviň sa vo svojej kráse, nie je čas, je okamih nekompromisného rozvinutia, pretože umelosť je nekompromisná. Nedá nám  dýchať, nemôžeme dôstojne, v pokoji, v poznávaní, v učení, v radosti žiť, nemôžeme. Ubíjajú nás. Umelo nás ubíjajú. Nedovolia nám vykročiť po širokých pláňach, nedovolia nám dýchať mrazivý, skutočný vzduch, taký, aký stvorila príroda, nedovolia nám počúvať vŕzganie snehu pod našimi nohami, pretože potlačili vyjadrenie prírody prejaviť sa prirodzene. Zašpinili prírodu, áno, dovolili si túto cenu, len aby odviedli človeka od prirodzeného života, jednoduchého, nie zložitého, rovnajúceho sa nadýchnutia a vydýchnutiu, tak ako bol človek prirodzene postavený, nedovolia mu rozvinúť svoje schopnosti.

Nikto z nás si neuvedomuje ako sme ovplyvňovaní cez krajinu, ako sme ovplyvňovaní stiesnenosťou priestoru. Nesmierne veľa spravili stlačením priestoru, sme stlačení nadol, sme obmedzovaní, naše možnosti sú umelo znížené, sú umelo minimálne.

Údelom stredoeurópskych krajín je prežiť, precítiť toto väzenie. Bolestne prežiť a prehliadnuť väzenie. Je to veľká bolesť, avšak úmerne ku lži, v ktorej sa nachádzame, je našou úlohou rozvinúť svoje srdce, sme vyrovnávači, sme obrovské svetlo, nemáme inú možnosť! Pretože iná možnosť znamená pre nás lož, oddelenie, úpadok, klamstvo, a záhubu. Aká titanská úloha! Aká predzvesť! Aká krása!

V strede Európy sa deje pomsta západu a volanie východu. Požehnanie a odvahu pre duše strednej Európy! Šťastní sú obyvatelia východu. Kráčajú v stupajách nového Sveta. Avšak v strednej Európe prebieha boj! Požehnaní sú nositelia svetla lásky. Požehnaní sú nositelia slobody a svetla. Požehnaní sú rozjasnitelia, osvetľujúci a odhaľujúci lož a klamstvo, ktorého je toľko vôkol! Odíď temný oblak, odíď od detí stredu Zeme, odíď a odkry pravé svetlo Slnka, ktoré doposiaľ zahaľuješ!

Sme nesmierne oddelení od prírody, vôbec nemusíme stavať kolónie a samotky, sme oddelení zakrytím duše, sme oddelení nedostatkom prány, životne nám chýba prána, vedome, podotýkam vedome, nám ju odoberajú, uzatvárajúc nás od prírodných dejov, prirodzených procesov v prírode, oddeľujú nás od prány, od energií otvárajúcej život, od prúdu, od životodarného prúdu, je nám odoberaná umelo šírka, veľmi nám chýba šírka, sloboda, rozsiahlosť, širokosť, hlboký nádych.

Treba neustále odhaľovať. Avšak len odhaľovať nestačí. Len odhaľovaním sa spúšťajú mechanizmy utláčateľského systému, a osamotené odhaľovanie pracuje pre samotného utláčateľa! Systém si nakoniec praje byť odhalený! Systéme chce, aby o ňom vedeli. Pretože jeho odhalením odhalí svoju ťažobu v mnohonásobnej prevahe a rozdrví úbohú dušu človeka v ťažobe pravdy. Aj s týmto ráta utláčateľský systém.

Existuje však rovnocenný protiklad systému. Je ním láska. Bezpodmienečný energetický stav, znamenajúci krásu, slobodu, nevinnosť, uvoľnenie, upriamenie, pevnosť, protiklad.

Existuje rovnocenný  energetický protiklad systému. Preto prosím uvedomme si, v akej lži nás nútia žiť. Žiť nevedome! Považujeme klamstvo za normálny život. I tento dokument je považovaný za prospešný pre utláčateľa. Ale pokračujme bez slov. Preciťujme, dýchajme, uvoľňujme sa, oslobodzujme sa, žime.

Odtrhnime svoj život od programov plynúcich vôkol. Za každodennou chvíľou plynie v tichosti iný život. Rozšírme svoje vnímanie prírody. Rozšírme svoje vnímanie širokých plání, rozsiahlych lesov, slobodných plání. Rozleťme sa po krajine, slobodne leťme. Dýchajme pránu, dýchajme vôňu prírody, energií života, energií dychu a slnka. Rozšírme sa do diaľky, leťme spolu s vetrom, sme v skutočnosti širokí ako Zem. Sme tu a máme právo tu byť.

Ochráňme svojich blízkych, ochráňme svoje deti. Európa je prejavená v temne.  I to, čo sa nám zdá ako svetlo, je umelé svetlo. Svetlo nie je zdanie, svetlo je poznanie, svetlo je okamžité uvedomenie. Lebo pravda sme my vo vnútri, úplne detailne vieme, čo je pravda. Pravda je príroda, je dych, je srdce, je láska, svetlo, oddych, pokoj, ticho, súcit. Je odpustenie, je nepútanie, je uvoľnenie, nezávislosť, širokosť, hĺbka, pokora, svätosť, čistota, radosť, odovzdanie, dávanie, neočakávanie a samostatnosť.

Ochráňme život ….